25. augusta 2012

Vyhodnotenie darovačky

Milí priaznivci, Hrnčeko-variči, máme tu vyhodnotenie!

Štatistiky nechajme bokom a hneď v úvode povedzme, že na 100 % si z vás nikto nebol istý.
Tipovali ste: černice (ostružiny), čučoriedky (neboli borúvky), čierne ríbezle, slivky, morušu alebo bazu čiernu. Ak mám byť korektná a to teda budem, iba v rámci 2 tipov padla správna odpoveď (aj keď ako jedna z viacerých možností).

Hlavnou zložkou sladkej zaváraniny, čo som robila, sú plody bazy čiernej.

Iba R. Ajka z Poľných kvetov a Martina z Maťa pečie ako jediné zahrnuli do svojich tipov aj túto čarovnú rastlinu – bazu čiernu. Baby – blahoželám vám. Pošlite mi mailom vaše adresy a čierno-bazová zaváranina poputuje priamo k vám. Pevne dúfam, že sa vám v zime bude hodiť do horúceho čajíku.

Pre vás ostatných tu máme recept. Vopred však upozorňujem, je to fuška!

Zaváranina do čaju z plodov bazy čiernej



Najskôr je potrebné počkať na leto. Júl, august alebo september, v závislosti od geografickej polohy, kde sa nachádzate, budú ideálne. Ak ste nestihli otrhať všetku bazu už na jar a nezúžitkovali ju na skvelý sirup z kvetov, máte šancu využiť aj čierne voňavé plody. Pri zbere treba dbať na to, aby plody boli čo najviac zrelé. Aj keď dobré rady na internete hovoria, že plody musia byť dokonale dozreté, nikdy sa vám nepodarí natrafiť na kompletne zrelý okolík. Baza dozrieva postupne a tak sa teda nevyhnete zrelejším aj menej zrelým bobuľkám. Zrelé bobule by mali voňať a keď ich za surova ochutnáte, mali by byť nasladlé.

Suroviny:
plody bazy čiernej
cukor – biely / hnedý (na kilo očistených bobuliek bazy – kilo cukru)
citrón (bio)
želírovací cukor (s prírodným pektínom)
klinčeky, škorica (celá)

Postup:
Nazbierané plody s okolíkmi poriadne prepláchnite v studenej vode. Ako ďalší krok, je potrebné oddeliť bubule od stoniek. Buď môžete plody otŕhať ručne alebo ich skúsiť odstopkovať pomocou vidličky. Ani jedno nejde hladko, takže kľudne skúste obidve možnosti. Nepodarí sa vám zrejme zbaviť sa všetkých malinkých stoniek, ale aspoň sa o to pokúste. Stonky samotné majú trávnatú a nahorkastú pachuť. Keď máte odbobuľkované, prichádza ďalšia prácna fáza. Bobule je potrebné popučiť. Ak nemáte odšťavovač a nechcete mať bobule na pardrť aj so stonkami, chce to istú dávku invencie, aby ste si našli vhodný nástroj, ktorý bude najideálnejší. Ja mám taký pučič na zemiaky s okrúhlymi, pomerne malými dierkami, ten mi poslúžil dobre. Táto fáza ide pomaly. Ale oproti tej nasledujúcej – je to stále ťažká pohoda. Nasypte bobule do misky, zasypte trochou cukru, môžete zľahka premiešať a nechajte na noc odstáť prikryté pod pokrievkou alebo utierkou – len tak na kuchynskej linke. K cukru môžete už v tejto fáze pridať celú škoricu, klinčeky a citrón nakrájaný na plátky. Máte pauzu, kľudne si pospite, na druhý deň vás čaká ďalšie kolo!
Na druhý deň začíname z ostra. Bobuľky máte popučené, je potrebné ich prepasírovať. Vyberte škoricu, klinčeky (ak sa vám ich podarí nájsť) a pustite sa do pasírovania. Môžete prepasíťovať aj citrón. Toto je najprácnejšia fáza celého procesu. Keď máte prepasírované, nasypte do hrnca, pridajte zvyšný cukor, môžete znova pridať škoricu, klinčeky, priveďte k varu a na miernom ohni odparujete. Zmes by mala bublinkovať. Z času na čas premiešajte, ale keď varíte na miernom ohni, nemalo by vám nič prihorieť. Počas tejto fázy už musíte mať poriadne umyté zaváraninové poháre alebo fľaše. V rovnakom čase, kedy začnem variť ovocie, naložím poháre do rúry na 75 - 100 °C a vysterilizujem týmto spôsobom (asi aj preto, že nemám veľký hrniec). V tejto fáze už môžete začať vždy čistou lyžičou váš letkvar ochutnávať. Ak treba, pridajte koreniny alebo citrónovú šťavu podľa vašej chuti. Ak sa vám zdá zmes riedka, môžete sa v tejto fáze zastaviť a pripraviť sirup. Ak chcete hustejšiu verziu, pridajte želírovací cukor podľa návodu na obale. Keď dáte želírovacieho cukru menej ako v návode, vznikne vám polotekutá konzistencia – vhodná ako zaváranina do čaju. Keď máte pocit, že je hotovo, nechajte zmes pár minút chladnúť a potom naplňte pripravené horúce poháre. Ja vždy víčko aj kraj pohára povytieram alkoholom alebo čistým liehom. Uzavrite a nechajte chladnúť.
Po slušných pár hodinách máte hotovo, tak si dajte dezert, limonádu alebo kávu.



Dobré drobné rady:
Táto zaváranina je určená iba tým, ktorí vedia, ako chutia plody bazy čiernej – teda vopred vedia, do akej chute idú. Ak sa nechcete pachtiť s výrobou, skúste si najskôr kúpiť nejaký bio sirup z plodov bazy čiernej, aby ste vedeli, či vám táto podoba bazy vyhovuje alebo nie. Podľa mňa sú len 2 možnosti – buď vám chutí, alebo ju nemôžete ani cítiť.
Tiež mi nedá vás vopred neupozorniť, že príprava tejto netradičnej lahôdky si vyžaduje hodne veľa času – zber, umytie, popučenie, pasírovanie, varenie – min. 10 h to určite bude.

Baza má hodne veľa liečivých účinkov, o ktorých si môžete prečítať na internete. Je to skvelá burina, z ktorej možno spracovávať kvety i plody – sušiť, vyprážať, zavárať. Hm, baza – nebaza, spracovanie kvetov je ťažká pohoda, plody vám už dajú zabrať. Úprimne – ja by som sa už do bobuľkovej verzie asi nepustila, ale kto vie, čo bude o rok :-)

22. augusta 2012

Ra-ta-ta-ta Ratatouille

Videli ste tento milý animák z roku 2007? Nepatrí síce k "povinnej jazde" s filmami o jedle, ale pre mňa má svoje čaro. Ak človek hľadá, za príbehom malého potkana, čo sa rozhodol variť, môže nájsť naozaj veľa.

Čo by na tomto filme mohol nájsť a odniesť si z neho napr. foodblogger?
No, napríklad to, čo tvrdili aj marketingoví experti filmu. Variť môže ktokoľvek. Veru môže, stačí iba chcieť, vedieť, že je to naozaj to pravé, čo ho napĺňa a variť so srdcom. Jasné, že je potrebné niečo o varení / pečení vedieť, ale každý z nás sme niekde začínali a učili sa – najviac na svojich chybách.

Nemenej dôležitým odkazom by mohlo byť, že človek by mal vedieť používať svoje vnemy, inštinkty a zmysly naplno. Naučiť sa cítiť rukami všetko, čo nimi prechádza. Či už to bude jemnosť múky, konzistencia cesta alebo tvrdosť uhorky, keď ju kupujeme. Vidieť dobré a zlé a vedieť ich odlíšiť. Nie všetko nádherne vyzerajúce musí byť zaručene dobré. (Ovocie a zelenina dnes vyzerajú na pohľad krásne, ale sú také aj keď sa do nich zahryzneme?). Nos môže byť skvelým detektorom. Stačí ho začať používať na diagnostiku. Zrelosti či nezrelosti ovocia a zeleniny. Na rozpoznanie čerstvých potravín od pokazených. Alebo ako skvelé kormidlo pri dochucovaní a kombinovaní chutí. Hm, sluch – určite ho vieme použiť aj v kuchyni. Väčšinou nás môže zachrániť pred galibou prihorenia pokrmu, alebo nám napovie, či máme dosť rozpálený olej. Chuť – hmm, tá by mala byť pre nás veľmi dôležitým zmyslom. Keby sme nedokázali rozpoznať chute, nevedeli by sme čo jeme a čo do seba dávame. Alebo, čo s čím kombinovať. A čo inštinkt samotný?! Koľko krát sme ho použili, keď sme vymýšľali, čo upiecť alebo navariť a nemali sme, čo recept kázal alebo sme sa riadili iba vlastným vnútrom a hádzali do hrnca to, čo nám hovorilo. Oh áno, inštinkt je veľmi dôležitou súčasťou nás (nielen domácich) kuchárov a pekárov. Bez inštinktu a odvahy by nikdy nevznikol žiaden nápad a ani nový recept.

Ale poďme ešte ďalej. Na foodblogoch sa to len hmýri všakovakými receptami a bloggeri sa predbiehajú, kto s čím prvšie príde, kto čo vymyslí alebo akú nezvyčajnú kombináciu chutí ponúkne. Nič proti, len tak ďalej. Pre mňa je však omnoho cennejšie, vedieť oceniť jednoduchosť chutí. Uvedomiť si, že tie najjednoduchšie a najprimitívnejšie pokrmy bývajú najchutnejšie a najgeniálnejšie. Azda práve preto, že v nich cítiť chuť každej jednej zložky a jednotlivé chute sa fantasticky dopĺňajú.

Navyše, aj reštaurácie, kritici a zákazníci stále bažia po netradičnej kuchyni a pokrmoch. Molekulárna kuchyňa, fine dining – hmm, načo?! Nedokážu si dnes ľudia vážiť poctivo pripravené jedlá, ktoré v nich vyvolajú spomienku na detstvo, mladosť alebo konkrétny okamih? O čo hodnotnejšie sú jedlá, ktoré do nás vryli tak hlbokú pamäťovú stopu, že si ich pamätáme aj po dlhých rokoch a vieme si okamžite vybaviť chuť, ktorú mali kedysi.

Skvelé jedlo pre mňa nie je alchímia. Skvelé jedlo je pre mňa pokrm pripravovaný s láskou z tých najkvalitnejších surovín. (A určite tým nemyslím žiadne krevety, kaviáre a podobne.) V jednoduchosti je krása. Pristúpme teda k samotnému receptu, nech nehovoríme iba o filme.

Ratatouille (bez baklažánu, cibule a cesnaku)


Tento recept je určený najmä tým, ktorí nemajú v obľube cibuľu a cesnak, alebo ich nejedia z akohokoľvek iného dôvodu. Samozrejme, môžete ich zaradiť na zoznam surovín a smelo ich použiť. Za iných okolností pridávam aj baklažán, ale momentálne na ten náš, čo na záhradke rastie, ešte stále čakám. Rovnako je tento recept určený aj tým, pre ktorých je Ratatouille akési lečo a zmes zeleniny. Ratatouille môže vyzerať aj krásne. Chce to trochu viac času, poriadne ostrý nôž a trpezlivosť. Výsledok však stojí za to. Je to fantastický, ľahký sezónny letný pokrm. Ja ratatouille podávam s ryžou a robievam ho len v tejto plátkovej verzii.
Suroviny:
zelená cuketa
biela tekvica
rajčiny
zelená paprika (tmavá a svetlá)
1 konzerva zaváraných rajčín
olivový olej
soľ, čierne korenie
čerstvé bylinky (zmes – tymiánu, oregana, bazalky a rozmarínu)
ryža (+ olivový olej, soľ, čierne korenie a voda)

Pred upečením

Postup:
Všetku zeleninku si veľmi dôkladne nakrájajte na tenučké plátky rovnakej hrúbky. Na spodok zapekacej nádoby dajte olivový olej a rozotrite ho. Vylejte na spodok celú konzervu zaváraných rajčín, trochu osoľte, okoreňte a premiešajte. Na vrstvu týchto rajčín poukladajte na striedačku zeleninku, osoľte, okoreňte, posypte čerstvými balinkami a pofŕkajte opäť olivovým olejom. Vystrihnite si z papiera na pečenie pokrievku alebo zapekaciu nádobu len tak prikryjte. Vložte do rozohriatej rúry na 180 °C na cca 30 – 40 minút. Povrch nesmie byť obschnutý a rajčiny na spodku majú bublať. Nepečte príliš dlho, aby ste zeleninu nemali rozvarenú, ale skoro al-dente. Ryžu uvarte štandardným spôsobom a podávajte. K ratatouille sa skvele hodí čerstvý biely chlieb alebo kus-kus.

Dobrú chuť a letu i sezóne zdar.

18. augusta 2012

Prečo lečo?

A prečo vlastne nie!
Neviem aký je váš vzťah k leču, ale u mňa sa rokmi vyvíjal a neustále menil. Keď som bola dieťa, v sezóne sme mali lečo na raňajky pomerne často. Raz s párkami, raz so slaninkou alebo len tak, s vajíčkom. Naša mama lečo zbožňovala (najmä papriku v ňom) a pekne nám ho častovala. Na leču mi ako decku bolo vždy niečo proti srsti. Väčšinou som lečo preparovala a vyťahovala z neho skrútené rajčinové šupky, inokedy šupky z papriky, alebo aj oboje naraz. Lečo mi vtedy prišlo divné. Hm, také nijaké, nevýrazné. Lenže, ... keď sme lečo nemali na raňajky (vtedy chuť leča vyvažoval a zachraňoval čerstvý chlieb alebo rožky), tak sme ho z času na čas mali na obed alebo na večeru – so zemiakmi. Leču týmto tak či tak stále nebol koniec. Nadúroda na záhradke spôsobovala, že sa u nás lečo zaváralo a to bolo pre mňa v detských a školských časoch najhoršie. Čerstvé lečo, aj keď málo výrazné, bolo aspoň čerstvé. Zelenina si ako-tak držala svoj tvar a konzistenciu. Ale zavárané? Kyslejšie, ešte rozvarenejšie. E-E!

Ale ako sa v živote meníme, menia sa nám aj chuťové preferencie. Čo v detstve nemusíme, môžeme alebo zbožňujeme neskôr a opačne. Pozitívny vzťah k leču som si vybudovala sama. Pár zaváranín leča sa našim vždy podarilo prepašovať a zbaliť mi na cestu a tak mi na intráku neostávalo nič iné, ako s ním nejako naložiť. Skúšala a testovala som, až som raz lečo pridala ku kolienkam, doplnila klobásku, poriadne poochucovala a skvelé jedlo bolo na svete! Stačilo pridať trochu viac chute a nevýraznosť leča sa vytratila. V tejto verzii ho mám obľúbené dodnes.

Dnes by som lečo kľudne jedla častejšie. Avšak hlavne čerstvé. Aj keď je lečo z varenej zeleniny, surovina tak či tak ostáva kľúčová. Používam na neho teda normálnu (nie prezretú a mäkkú) zeleninu. Ja lečo varím vždy čo najmenej, aby paprika ostala trochu chrumkavá (al dente). Vždy pridávam chutnú domácu klobásku a rozhabarkované vajíčko. Ochucujem bylinkami, najradšej tymiánom a čerstvým čiernym korením.

Domáce lečo s bylinkami




Suroviny:
čerstvá paprika a rajčiny
cibuľka
domáca klobáska
domáce vajíčka
olivový olej
soľ, čierne korenie
tymián (čerstvý alebo sušený – aký máte k dispozícii)

Postup:
Zohrejete olivový olej, pridajte cibuľku a krátko orestujte. Pridajte klobásku, kým pustí trochu šťavu, ale nesnažte sa ju úplne vysušiť (bude nežuteľná). Nakrájajte si papriku a rajčiny na tvar, ktorý je vám sympatický. Papriku pridajte ku klobáske, kratučko poduste, pridajte rajčiny. Ochuťte soľou, bylinkami a čiernym korením. Keď sa vám už konzistencia zeleninky pozdáva, pridajte rozhabarkované vajíčko. Nakoniec môžete nasekať akékoľvek čerstvé bylinky, ktoré sa vám k leču hodia. Lečo si napríklad skvele rozumie aj s provensálskym korením. V raňajkovej verzii podávam s chlebom, pri rýchlej večeri s cestovinou.
Dobré drobné rady:
Ak nemáte zdroj na domácu zeleninu, klobásku alebo vajíčka, oplatí sa skočiť na trh a pokúsiť sa nájsť najvoňavejšie kúsky zeleniny, domácu klobáku (často podpultovka) i vajíčka. Stačí skúsiť a ak vám ešte fungujú vaše chuťové bunky, určite zbadáte rozdiel. Možno práve toto bude okamih, kedy si spomeniete, aké fajnové a poctivé suroviny a výrobky boli počas nášho detstva. Spravíte to raz a k supermarketovým veciam bude návrat hodne ťažký. Samozrejme, môžem sa mýliť ;-)

PS – za papriku, ktorú nepestujeme a ani moc často nejeme, ďakujem mojej pani susede, ktorá si tento príspevok síce nikdy neprečíta, ale vďaka jej zelenej paprike máme lečo krásne farebné. Dedina je skvelá. Barter na nej funguje geniálne a okamžite. Daruješ tekvicu a hneď ti ju oplatia čerstvo otrhanou vzorkou rajčín alebo papriky. No, niet čo dodať, stačí iba užívať.

Ako ste na tom s lečom vy? Ľúbite – neľúbite? 

14. augusta 2012

Prvé narodeniny a darovačka

Dnes je skvelý deň! Vlastne takmer ako všetky. Dnes má Hrnček-var svoje prvé narodeniny a tak by sme sa s vami o našu radosť podelili. Nejdem nič bilancovať, blogovanie je super, ak má čo dať samotnému autorovi a svetu. Ja som ako bloggerka spokojná a ak ste aj vy, tak je všetko "na porádku".

Z radosti zo života a všetkého diania dozrel čas aj na prvú Darovačku (giveaway). Odteraz budeme používať u nás na Hrnčeku iba tento slovenský ekvivalent, lebo miešanie angličtiny do rodných jazykov iných národov a ich denno-denné používanie mi príde tragicky smutné.

Sezóna všetkého možného u nás na dolniakoch je v plnom prúde a ja si ju úplne najviac užívam. Plánujem a premýšľam, ako čo najlepšie využiť a uchovať všetky dary z prírody, a tak varím, suším, zaváram.

Hádanka: Uhádnete, čo je hlavnou zložkou sladkej zaváraniny?
Malá nápoveda: hlavná surovina je jednozložková, žiadna kombinácia.



Kto sa najviac priblíži, bude víťazom a jeden domáci produkt k nemu poputuje poštou (prípadne osobným doručením v rámci Bratislavy). Ak neuhádne nik, žrebujeme spomedzi všetkých odpovedí.

Na odpovedanie máte čas do 24. 8. 2012. Odpovede píšte na info.hrncekvar@gmail.com


Narodeninové oslavy užívame v skromnosti, ale predsalen mi nedalo, niečo v dnešný deň neupiecť. Inšpiráciu na spomínané koláčiky som pozbierala až z 3 rôznych zdrojov. Vlastne, chystala som sa na obdobné koláčiky už dlhšie a práve dnes sa mi ich chcelo s láskou napiecť. Zdroj 1: Ringlotové koláčiky piekla pred 2 rokmi Catalina. Zdroj 2: Pred týždňom pri návšteve bratislavskej Horárne a miestneho bufetu ma inšpirovali a totálne namotali ultra-domáce koláče z ich vlastnej výroby. Rôzne kysnuté variácie s orechami, makom, tvarohom a ovocím vo mne vyvolali makofíliu, a tak som dnes poctivo mlela! Zdroj 3: Môj otec pochádza z Chodova. Krásny kraj s krásnou kuchyňou, zvykmi, krojmi, architektúrou. Chodské koláče sa pečú pri veľkých sviatkoch. Vždy s nostalgiou spomínam na časy, keď sme chodievali k babičke do Čiech a počas poutě nám babi chodské koláče piekla. Vždy to bola neskutočná dobrota a nádhera na stole. Na chodské koláče u mňa v kuchyni ešte nedozrel čas, lebo je to kumšt nad kumšt a takisto aj riadna zaberačka (nielen časová, ale aj finančná). Množstvá surovín sú nevídané a ak sa má výsledok vydariť, treba použiť len tie najkvalitnejšie suroviny. Keď dozrie čas, pustím sa do nich. Myslím, že sa blíži – máme sa na čo tešiť ;-)


Kysnuté cesto, mak, tvaroh, ringloty a posýpka
K čestvo vytiahnutým koláčikom z pece sme si uvarili zdravú Vitakávu a pekne si pripili na zdravie Hrnčeka.

11. augusta 2012

Ďalšie zlato pre Maďarsko

Olympiáda sa blíži ku koncu a aj keď maďarskí športovci získali v porovnaní so slovenskými olympionikmi omnoho viac medailí, z môjho pohľadu si ich ako národ zaslúžia ešte viac (ale to už nehovorím o športe). O športové medaily tu vlastne vôbec nejde. Športovcom fandím všetkým, aj keď v dnešnom svete je aj šport biznis a často aj špinavá politika. (Sama som si niečim podobným aj keď v omnoho menšom meradle prešla.) Ale, nie o tom som chcela – načo si zbytočne špiniť ruky a myseľ.


Nie je všetko zlato čo sa bliští. Maďari sú pre mňa víťazmi vo viacerých ohľadoch a keby to bolo možné, pár medailí by som rozdala. Nie tých olympiských, ale ľudských. Len tak, lebo si ich zaslúžia. Napr. za skvelú maďarskú pôdu. Hej, poviete si, že za tú nijako nemôžu a jednoducho ju získali vekmi. Hm, nie je to úplne pravda. K pôde majú miestni ľudia omnoho väčší vzťah a úctu. Pôda ich živí a Maďari vedia ako prírodné zdroje vyťažiť. To, že aj sem preniká globálne devastovanie, hnojenie a chemizovanie je na niekoľko samostatných postov (aj k nim sa určite dostaneme ;-). Mnohí sa živia prácou v poľnohospodárstve – gazdujú, pestujú, chovajú. Niekoľkokrát za deň nám po miestnej ceste okolo prejdú vozy s koňmi. Jasné, že aj traktory, ale nijako nám ani oni, ani kone nevadia. Práve naopak.

Nebyť ich skvelej maďarskej pôdy, zrejme by nám záhrada neprekvitala a nebujnela. Nejakých pár záhrad som už vo svojom živote videla, ale tej našej mám pocit, že šiblo – len v tom dobrom zmysle. Už keď som ju z jari rýľovala, mala som z tej hliny medzi rukami skvelý pocit. V sezóne sa prejavila naplno a tak byľky, rastlinky a semiačka krásne prosperujú. Jasné, niektoré rastlinky (najmä byliny) mi vôbec nevzišli (zožrali ich mravce), niektoré rastlinky rastú pomalšie, ale pripisujem to tomu, že som mnohé sadila a siala pomerne neskoro (ako mi vyšiel čas) + som záhradkár začiatočník – učím sa. Záhrada chce čas a veľa pozorovania. Robím na tom, čítam, študujem, zaznamenávam reálny stav, čo sa na našej zemi deje.

Záhrada – šibnutá a nádherná – polovica rajčín má 2 metre







Začala nám rajčinová sezóna. Vypestovala som 3 druhy rajčín z malilinkých semiačok a ešte s obavami presádzala do pôdy. Práve vtedy bolo pomerne chladno, tak som ich denne chodila kontrolovať, ako sa im vodí v chladnom počasí. Keď si spomeniem, aké boli drobné a jemnučké a vidím ich teraz – sama nechápem. Z najmenších cherry rajčiniek sa stali obry, čo majú 2 metre (nekecám!). Pár prvých kúskov sme chutnali už v týždni, ale len dnes som domov doniesla zlato. Červené, malinké, voňavé a neskutočne chutné. Pre nás majú nevýslovnú hodnotu a od dnešného dňa čakáme ďalšiu úrodu týchto malých prckov. Postupne sa k nim pridajú štandardné veľké rajčiny (prvé červené kúsky už sa hotovia) a aj San Marzano, na ktoré som obzlášť zvedavá.
Ďalšie zlato, ktoré by som Maďarom udelila, je za ich fantastický chlebík. Už som ho pred časom spomínala, ale je pre nás neustálym zdrojom fascinácie a neskutočných chutí. Jednoducho ho vedia robiť a basta! (Samozjreme, neglobalizujem, aj tu si treba vedieť vybrať pekára). Je voňavý, chrumkavý, vnútri hebučký ako pena a navyše, vydrží. Správa sa ako kedysi poctivý chlebík, ktorý bol jedlý aj po 3-4 dňoch. Neplesnivie, neobsychá. Poctivá robota sa nezaprie. Klobúk dolu. Vždy sa neskutočne tešíme na naše tradičné víkendové raňajky – čerstvý chlebík, rajčiny a syr (primárne hrudka). V syroch Maďari neexcelujú, tak sme verní overeným slovenským zdrojom z malých farmičiek a mliekární, ktoré svoju robotu robia poctivo a nepančujú. V dnešnej dobe, ak niekto premýšľa o jedle a nie je mu ľahostajné čo do seba dáva, to už naozaj nie je jednoduché, ale stále to nie je nemožné, nájsť kvalitu (je to samozrejme systém hľadania ihly v kope sena – v našom prípade v kopci sračiek, ktoré ponúkajú veľké obchody) (ospravedlňujem sa za expresívne vyjadrenie). A ak ju nenájdete v obchodoch, je čas na kvalitu z vlastných zdrojov.

Kvalita pod kontrolou – melóniky, cvikla a rajčinky

V porovnaní so susedmi nehnojím a nebudem. Naozaj nevidím najmenší dôvod, prečo by som mala do seba dostávať chémiu a zahumusovať ňou telo i pôdu. Že budem mať menšie výnosy?! Nech! Čo sa má urodiť, urodí sa, čo bude silné, prežije. Ak príde chrobač, príde protichrobač. Stále môžete choré rastliny vyhodiť, otrhať im napadnuté lístky a vyhnúť sa tak úplnému zničeniu celej úrody. Pozorovala som tento rok rôznych škodcov a je fakt, že prišli iné živočíchy, čo ich prirodzene zlikvidovali. Myslela som si, že ružičkový kel je na komplet kaput a čuduj sa svete, žije (aj keď mal na mále). Stačí fakt viac pozorovať a žiť v súlade s prírodou. To je však skôr životná filozofia, na ktorú človek musí prísť (alebo nemusí a nikdy nepríde – každému, čo mu patrí :-).

Tento zázrak sme pred 2 dňami zjedli – neskutočný (fotené v čase, keď bol ešte maličký)

Máte pocit, že im niečo chýba? :-)