29. marca 2012

Víkendové cross-country

Ako sa zorientovať v nepoznanom teréne
Predminulý víkend som sa konečne dostala k rannej víkendovej aktivite, ktorá mi pomáha vymeniť tekutiny, vyprodukovať endorfíny a vyčistiť ma od bežných udalostí. Po posledných víkendoch, kedy sme stále mali čo robiť, či už okolo domu alebo na pozemku, prišiel deň, kedy som sa mohla povenovať sebe a ísť si ráno príjemne zabehať. Slniečko hrejivé, teplota fantastická, o rannom vzduchu nehovoriac. Vybrala som sa zmapovať terén. V našom novom bydlisku som behať ešte nebola, tak bolo treba omrknúť cesty a cestičky. Určila som si dopredu orientačne trasu a bežala.

Na chvíľu sa ku mne pripojil nejaký pes a mi robil spoločnosť. Zlatý – bežal popri mne a keď už bol mimo svojho teritória, vrátil sa naspäť domov. Pri vode som stretla 2 rybárov, ktorí sa len prebúdzali. Prebehla som popri nich a bežala cestičkou priamo popri rieke. Paráda, komfort, vzduch čo hladí pľúca a neporovnateľný pocit oproti behu v meste. Všade iba záľaha snežienok, zvuky lesa, prírody a vtáctva. Úzka lesná cestička po chvíli skončila do stratena, tak sa moje mapovanie terénu premenilo doslova a do písmena na skutočnosť. Predrala som sa lesom naspäť na poľnú cestu. Nevadí, ba dokonca dobre, že som zblúdila, lebo som cestou omrkla, čo už v jedlej divokej záhrade rastie. Moja radosť bola ohromná a už som sa nevedela dočkať na beh o týždeň. Potrebovala som, aby rastlinky ešte trochu povyrástli. Narobila som si také chute, že som už v duchu trhala prvých pár jedlých lístkov, pripravovala skvelé jarné jedlá a písala o tom na blogu.

O týždeň neskôr som si k rannému behu pribalila rukavicu a papierové vrecko. Nazbierala som za rannej rosy plný sáčok mladučkej žihľavy a v duchu sa tešila na chutné a očistné nedeľné žihľavové menu. Nášmu prvému hosťovi som na terase servírovala sviežu žihľavovú nátierku so skvelým maďarským chlebom a na večeru variáciu na veľkonočnú babu. Nátierka vyšla skvele a zeleninový nákyp z mrkvy, zemiakov, batatov, rajčín, kúsku maďarskej slaninky so žihľavou detto. Zeleninová baba bola dokonca taká dobrá, že aj vzhľadom na ultra improvizáciu (aj keď premyslenú) prekvapila mňa i muža tak, že ju rozhodne budeme opakovať.

Žihľavová nátierka – podľa mojej mamy


Tento recept považujem za rodinný. Nátierku nám robievala mama a myslím, že aj babka vždy, keď bola sezóna žihľavy. Otec sprvoti pri prvom počutí, že by mal jesť žihľavu, nadšený určite nebol, ale ako to už s chlapmi často býva, ak im nepoviete, čo vlastne jedia, nebudú mať žiadne predsudky a dokonca si jedlo bez reptania obľúbia. Týchto prípadov bolo v našej rodine veľa a tak v tejto tradícii pokračujem aj ja. Jediné, čo doteraz muž doma odmietol jesť, bol prívarok zo šťaveľa. Ostatné netradičné a v detstve zhnusené ingrediencie prešli dokonca vždy s úspechom.

Suroviny:
čerstvá mladá žihľava
cibuľa
tavený syr (použila som Bambino)
čierne korenie
soľ
maslo

Prvé jarné raňajky na terase

Postup:
Žihľavu poriadne umyjte v studenej vode. Zbavte ju najtuhších stoniek a nasekajte ako bežné bylinky. (Kúsky môžu byť jemnejšie alebo hrubšie – vo výsledku je to jedno, veľkosť na chuť nemá žiaden vplyv :-)) Na masle opražte najemno nasekanú cibuľu do zlatova. Pridajte žihľavu, orestujte, pridajte trochu vody a chvíľu duste. Trochu osoľte, okoreňte. Nerozvarte žihľavu na blato, aby si zachovala sviežu farbu a príjemnú konzistenciu. Nechajte vychladnúť a po vychladnutí primiešajte tavený syr. Rozmiešajte a prípadne dokoreňte podľa chuti čierny korením. Je možné, že naša mama pridávala do nátierky aj cesnak, ale keďže u nás v kuchyni ho takmer nepoužívame, nám nechýbal.

Dobré drobné rady:
Ak máte strach zo žihľavy a popŕhlenia, rýchle sa ho zbavte. Ak vás aj trochu popáli, chránite sa pred reumou, takže popŕhlenie je zdravé. Navyše, možno vás ten pocit vráti naspäť do detstva, kedy ste sa s jemnými holými nôžkami preháňali po lúke či po lese a žihľava vás občas "žáhla".
Nás babička naučila, že keď chytíte žihľavu správnym spôsobom do dlane, vôbec nepŕhli. Avšak naozaj iba do tej časti rúk, ktorá má najotrlejšiu kožu. Treba na to trochu cviku.
Nebojte sa nazbierať žihľavy dosť. Ak ju všetku nezúžitkujete priamo v kuchyni, spravte si z nej odvar na vlasy po umytí si vlasy len tak opláchnite. Upozorňujem: vhodné iba pre neplavé a neblonďaté hlavy ;-)
Intenzitu chuti žihľavy v nátierke dokážete korigovať množstvom syra. Ak budete mať spočiatku rešpekt pred žihľavou, skúste pridať viac syra. Čím viac ho pridáte, tým bude nátierka menej zelená.
Jeden tip pre záhradkárov: Keďže začínam prvý raz s vlastnou záhradou, prišla som na jeden dôležitý fakt, že žihľava je skvelý kyprič pre vašu záhradu. Má tak rozsiahle korene, že skvele prevzdušňuje pôdu.

Na záver ešte fotka z víkendového ranného pečenia. Dvojctihodné české koláče podľa Šárky. Receptík i jej milé slová nájdete tuná. Koláče sú fajnové a najlepšie na nich je, že keď ich budete podávať prvý raz a budete mať viacero plniek, jediný, kto bude vedieť, ktorý koláčik je aký, budete vy a ostatní ostanú pri prvom hryze prekvapení z toho, že lekvárovo vyzerajúci koláčik v skutočnosti vôbec lekvárový nie je ;-) Preto sa jedenie týchto koláčikov môže premeniť na zábavu, kedy ku každý koláč bude vabank. Recept zas a znova, istá trefa. Ďakujem Šárko, vaše recepty sú jedinečné.





Sečteno, podžrženo:
1. Terén som spoznala. Je super, som spokojná, dobre sme si vybrali ;-)
2. Miesta, kam chodiť na žihľavu sú zmapované – nabudúce istotka.
2. Kto by mohol v dedine predávať domáce vajcia som cestou odpozorovala – ostáva sa len opýtať.
3. Kam sa ísť v lete schladiť po teplom dni už viem tiež. Objavila som príjemnú letnú terasu v miestnej dedinskej krčme.

Priatelia, krásnu slnečnú jar všetkým.

15. marca 2012

Prečo počúvať starších a skúsenejších

Koľkokrát sa vám už v živote stalo, že ste si s odstupom času uvedomili, že to, čo sa vám snažili vštepiť a naučiť vás rodičia či starí rodičia, nebolo úplne na zahodenie? Čo sa za mladi naučíš, ako keby si "na starobu" našiel. Hm, pravda ..., ale, čo v prípade, že "nenájdeš"?

Moja slovenská babička mala babičku v slovenko-maďarskom pohraničí. Ako deti sme do Slovenského Nového Mesta chodievali len občas na prázdniny alebo pomáhať pri zbere úrody či zapáliť sviečky na Všech svätých. Nechodievali sme tam veľmi radi, ale keď na chvíle strávené v SNM spomínam, vždy tam bolo super a kopec srandy. Cesta vlakom bola dlhá a nemali sme tam čo robiť. Css, mestké deti! Nikde na okolí sa nenachádzala žiadna voda na kúpanie, ani les. Maďarská rovina sa rozprestierala všade navôkol či na dojazd bicyklom a naše detské oči nevideli jej krásu. Najbližší kopec ležal za hranicou a za ním už kopcov nebolo. Ešteže sme mali ohromnú záhradu, po ktorej sa dalo behať a z času na čas vyvádzať. Zavesili sme si sieťovú hojdačku na jablone a šaleli sa okolo nej. Chutnali maliny, ktoré k nám cez plot prerástli od suseda a sem tam sme strhli aj tie susedove. Prepliecť tenké detské rúčky pomedzi pletivo nám nerobilo problém a šlohnúť pár malín bolo hrdinstvom. Taktiež sme hubili sršne a desne sa ich báli. Drevená latrína za domom bola pre nás dobrodružstom – kvôli strašnému smradu, žiadnej vode, kope pavučín a osí, ktorých hniezda sme vypaľovali. Záhrada a ovocný sad ponúkali najmä kopec možností ako stráviť čas prácou, preto nám babička na naše naliehanie vždy vymyslela aktivitu, s ktorou sme jej pomohli a pri ktorej sme sa aj zabavili. Vtedy sme boli spokojní všetci.

Pohľad na Maďarsko zo Slovenského Nového Mesta
Zdroj: http://en.db-city.com


Dom mal velikánsku verandu, ktorá bola centrom spoločenského diania najmä kvôli tomu, že sa na nej stolovalo. Či pražilo slnko, padal letný dážď alebo bolo chladnejšie a zamračené, inde ako na verende sme nejedávali. Veranda spájala celý komplex a rodinu. Časť obytnej zóny domu prechádzala plynule do hospodárskej časti, kde bolo cítiť starinu a minulosť. Dom mal zvláštnu energiu a mal jej veľmi veľa. Boli časti domu, v ktorých som sa vyslovene bála a nemala dobrý pocit. Najzaujímavejšia bola stajňa, kde sa kedysi choval dobytok a po celej jeho dĺžke sa vynímal pekný drevený holubník. Z kôlne, stajne a skladísk sme vyťahovali zaprášené neznáme rárohy na dvor, hľadali, čo všetko sa v šope nájde a nikdy sme nevedeli, čo sa na čo používalo.

Slovensko Nové Mesto – Sátorajalujhely – hranica
Zdroj: wikipédia
Najradšej sme čas trávili iba s babičkou úplne sami. Len my decká, bratranci a sesternice a naša babička. Náš rodinný gastronomický experimentátor (pozn. babička) nám pripravoval jedlá, ktoré sa málokedy opakovali a boli viac novinkami, ako tradičnými receptami. Najviac sme vždy zbožňovali raňajky. Fantastický okrúhly biely chlieb teplý priamo od pekára bol nezabudnuteľný s čímkoľvek. Pamätám si najmä na raňajky, ktoré nik iný ako babička urobiť nevedel. Stačila k tomu konzerva rybičiek v oleji a reďkovka. Ale! S reďkovkou sa môžu diať veci! Babička nám k rybičkám vždy pripravila reďkovkový šalát, ktorý chutil fantasticky a ktorý nik v našej rodine pripraviť a dokonca ani napodobniť nevie. Skúšala som pár krát, ani som sa nepriblížila. Moja mama – to isté. Nie a nie prísť na tú harmóniu ingrediencií a chutí, ktoré reďkovku robili jedinečnou. Soľ, cukor, ocot, citrón? Netuším. Najvačšou poctou pre nás bolo, keď sme boli po chlieb vyslaní. Bolo treba naozaj skôr vstať, lebo na dedine keď je slnko vysoko, chlieb už nedostanete. Do pekárne sme to mali vkustku ďaleko, lebo dedina sa ťahala najmä popri ceste a my sme bývali na tom najvzdialenejšom. Peši by sme cestu nezvládli. Dedova Eska by nás tiež všetkých troch (mňa, brata, bratranca) neodviezla. Prifarili sme preto za dedovu Esku klasický dvojkolesový vozík pomocou kladky a vydali sa na cestu. Chudák brat, ktorý ako najstarší robil kormidelníka a ťažnú silu a my s bratrancom sme sa vysmiati vzadu viezli.

Maďarský biely chlieb – neviem sa ho dojesť
Zdroj: http://balazsreceptjei.freeblog.hu (maďarskému kolegovi blogerovi ďakujem za láskavé zapožičanie.
Keď raz premakám chlieb do takejto podoby, uverejním vlastnú fotku ;-)

Cesta nám vtedy trvala poriadne dlho, ale zabavili sme sa riadne. Každý z nás chcel skúsiť ťahať. Rehotať sa celú cestu a ešte aj šlapať nám dalo naozaj zabrať. Ísť na nákup do dediny bolo samo osebe dobrodružstvom. Keďže sme sa nachádzali v pohraničí, v obci sa prevážne hovorilo po maďarsky. A to bol kameň úrazu. Kamkoľvek sme prišli, spustili na nás po maďarsky. Kukali sme na nich detskými očami a nechápavo gánili. Zvláštne je, že už vtedy sa v nás ozývala (dodnes netuším z akého dôvodu a kde sa vzala!!!) nejaká národná hrdosť. V deťoch. Desivé. Cítili sme sa urazení, že na nás na Slovensku niekto prehovoril jazykom, ktorému sme nerozumeli. Samozrejme, domáci hneď pochopili, že nebudeme miestni a tak skúsili aj slovenčinu. Presne z toho dôvodu nás babička neustále chcela naučiť po maďarsky. Bránili sme sa ukrutne a tak sa na nás nalepilo iba pár slovíčok a jedna pesnička. Tvrdohlavo sme nechceli a nechceli. Ach, do kelu, sakra. Keby sme tak s babičkou nebojovali, bolo by mi dneska ľahšie. Toľkokrát si na babičku spomeniem a zanadávam si sama sebe, akí hlúpi sme boli. No čo, nevadí. 


Babi, aj tak ti ďakujem, aj keď ma už nepočuješ. Pár drobností sa na mňa nalepilo a dnes sa už učím. Sama, kvôli sebe a kvôli okoliu a susedom. Keby si ešte bola, viem, že by si zo mňa mala radosť. Veľkú, úprimnú a plnú lásky. Tak ti teda odkazujem: som tu, niekoľko veľa kilometrov od miesta tvojho detstva, z maďarskej strany, ale som a do Nového Mesta sa raz chcem vrátiť a všetko od teba pozdraviť.

Takže: starších treba bystro počúvať, lebo nikdy dopredu nemôžeme tušiť, čo z toho, čo nám chcú v svojich slovách predať, budeme v budúcnosti užívať.